reklama

Egocentrici a ich prijímače (pokus o traktát)

Stala sa mi zvláštna vec. Moja myseľ, ktorú som doposiaľ väčšinou zaťažoval len ľahkými témami, pocítila neodbytnú žiadzu zaoberať sa aj niečím ťažším, hlbším, prepytujem až filozofickým, ako napríklad ontológoiu a otázkami súcna ako takého, gnozeológiou a otázkami poznania ako takého, problematikou rozpínavosti vesmíru a mravcov vyliezajúcich spod starých potrubí a podobnými esenciálnymi témami. Že či ona je stavaná len na pletky, a nebola by schopná stvoriť aj hlbší traktát, tak sa mi plačlivo žalovala. Uľútilo sa mi jej a aby toľko žalostne nepišťala, nechal som ju tvoriť. Odvtedy produkuje jednu hlbokú myšlienku za druhou, v dôsleku čoho sa mi hrozne nadula hlava, že ju  ledva vládzem obojručne podopierať nad pivom.  Aby som nechodil takto po svete na hanbu, s gebuľou veľkou ako hydrocefalická fitlopta, musím svojej mysli uľaviť a vypustiť nejakú z oných hlbokých myšlienok na svet (je mi treba intelektuálne zabzdieť, ako by povedal klasik).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)
Obrázok blogu
(zdroj: http://bydleni.idnes.cz/)

Prvá myšlienka, ktorú takýmto spôsobom vypustím, je naozaj prevratná (dovolím si dokonca takto v zátvorke tvrdiť, že sa svojím významom a obsahom minimálne vyrovná objavu marhuľovej knedle v Poděbradoch na jar roku 1817), preto sa kľudne posaďte, uvoľnite sa, sústreďte sa na pomalé a plynulé dýchanie, čítajte a hrejte sa v žiare mojej výnimočnosti. Po prečítaní nasledovného postulátu už nič nebude také ako predtým.

Egocentrici sú iní, ako ostatní ľudia!
A je to vonku! ( V povetrí nevedomosti zavisol mierne po kapuste zaváňajúci poryv poznania).

Viem, že prvotná hypotéza na prvý pohľad znie ako banálna hlúposť, ale majúc na zreteli, že ani e=mc 2 neznie samo o sebe dvakrát pútavo (a vraj to bol veľký objav), počnúc nasledovným odsekom rozvíjam celý traktát.

Egocentrici sú naozaj iní ako ostatní ľudia. Fungujú podobne ako čiernobiely televízor, kým ostatní ľudia zas ako farebný. Rovnako ako čiernobiely telkáč, egocentrici poznajú len dve farby aj nálady, čiernu a bielu, zlé pre mňa a dobré pre mňa. Ostatní ľudia majú síce len o jednu farbu viac na počet, teda tri, zelenú, červenú a modrú, ale z tých troch sa im dajú odvodiť všetky ostatné farby. Tie tri farby, ktoré egocentrici nemajú, reprezentujú empatiu, nadhľad a prajnosť. Ťažko od egocentrikov môžno žiadať, aby sa vžili do niekoho kože alebo mu úprimne priali šťastie bez toho, aby aj oni z toho niečo mali, alebo aby sa nebrali tak tragicky vážne. Je to to isté, ako keby sme chceli od čiernobielej televízie, aby nám zobrazila žltú farbu.

Pre názornosť si egocentrické vnímanie a správanie demonštrujeme na niekoľkých empiricky odpozorovaných príkladoch vyskytujúcich sa v naznačenej forme najmä stredoeurópskom priestore a blízkom okolí (pozn. autora: ide len o neúplný, demonštratívny výpočet) :

Maznáčik : Čo si my, chlapi, budeme oči šmirgľovať, každý sme prežili obdobie pri mamičkinej sukni a bolo nám tam dobre. Mamička operie, navarí, ožehlí, vypočuje, pochopí, keď sa udrie kolienko, poľutuje a pofúka. Ale držať sa maminej sukne v istom pokročilejšom veku fakt vyzerá hlúpo. Keby len vyzeralo. Ono to hlúpe aj je, a ešte to nadôvažok so sebou nesie viaceré problémy. Napr. aj ten, že u iných dievčat (potenciálnych partneriek) svet takto jednoducho nefunguje. Ony (potvory) žiadajú, aby sa partner minimálne sem-tam podieľal na chode domácnosti, vytváral zázemie. Lenže kde sa to chlapec má naučiť, keď nikdy nebol odkázaný sám na seba? Mamička synčeka nezapája do nijakej činnosti v domácnosti, nikdy nežiada nijaké protislužby, samozrejme okrem jeho permanentnej prítomnosti a rešpektu. U mamičky je chlapec navždy bodom, okolo ktorého sa točí celý vesmír, konkrétne ten vesmír, ktorý mu sama vytvára. Ťažko mu zazlievať, že iné veci, ako tie dotýkajúce sa jeho samého a jeho mamy, nevníma, nevie precítiť, ani si predstaviť. Nuž, čo sa dá čakať od človeka, čo žije celý život vo virtuálnej realite.
Imelo :Ide o japonskú odnož Heideggerovho neautentického bytia, ktorú som pracovným názvom nazvall "Jemusatožije". V Heideggerovom modeli neautentické bytie žije samo za seba, ale vo vyšliapaných chodníčkoch, podľa univerzálneho návodu, takto sa to robí, takto to budem robiť aj ja. Tento odvodený model žije rovnako neautenticky, avšak na cudzí účet. Nikdy nemusel byť odkázaný sám na seba, vybavila sa mu škola, zohnala sa mu práca, zariadil sa mu byt, kúpilo sa mu auto,... jemu sa všetko spravilo tak nejak samo. Imelo nevie čo to obnáša, kým sa niečo naozaj dosiahne. Ani vek, ani zmena stavu zo slobodný na ženatý, ani narodenie dieťaťa, nič mu nenapovie, že by sa mal postaviť na vlastné nohy. On všetko robí svojim spôsobom. Nasťahuje sa k rodičom alebo svokrovcom a nechá za živiť. Raz mesačne prebehne obchody, nakúpi si pár značkových vecí na oblečenie v hodnote troch výplat, žene a deťom donesie niečo z výpredaja a potom sa celý mesiac uskromňujú aj v základných veciach, lebo nemajú na rozhadzovanie. Nerobí si z toho ťažkú hlavu, veď jemu sa to nejako prepečie, pomôžu svokrovci alebo rodičia. Dôležité je len to, že ON je "zaopatrený" (rozumej: má značkový odev ako sa patrí).

Jedovitý ozembuch: Veľmi zvláštny prípad, takzvaný obojživelník. Dokáže vnímať aj všetky farby, ale keď niečo nejde podľa stanoveného plánu, okolie si dovolí reagovať inak, ako si predstavoval, niečo sa ho dotkne, nasadí sa osvedčená čiernobiela schéma fungujúca spoľahlivo od detstva, ofučí sa a hádže sa (od istého veku už len imaginárne) hystericky o zem, v zmysle hesla: Pokazili ste mi náladu, trpím, tak budete trpieť aj vy! A skúste uhádnuť, čím ste ma naštvali, ja nič nepoviem, ani nenaznačím, len sa budem zarputilo tváriť ako zle utretý zadok a kľudne aj celý deň.
Tlakový hrniec : Podobne ako predchádzajúci model, tiež vie vnímať aj farebne, ale pod tlakom negatívnych okolností, ktoré reálne existujú (u predošlého modelu existujú len v jeho predstave, resp. si ich sám dotvára) sa prepína na čiernobiele videnie. Ak tomuto typu pošle dobrý kamarát alebo kamarátka fotku, na ktorej je cvaknutý s manželom a ich malým šidlom a všetci vyzerajú fakt spokojne, až idylicky, v období bez tlaku nepriaznivých okoností, reaguje normálne, štandartne, farebne: "Akí sú tam chutní, mať takúto rodinku..." Pod tlakom nepriaznivých okolností sa však mení na čiernobieleho, zavistníckeho neprajníka a podľa toho reaguje: "Aby sa človek nezbláznil, keď mu posielajú takéto fotky v čase kedy je bez partnera, s tikajúcimi biologickými hodinami na krku, a to mi treba ísť ešte pozrieť malého inej kamrátky... hnusný život"...
R eprezentant:V prírode sa najčastejšie vyskytujúci typ egocentrika. Repezentant býva občas zamieňaný s imelom, alebo maznáčikom, pretože e xistujú spoločné prvky, život vo virtuálnej realite a ľahké dosahovanie cieľov. Ibaže virtuálnu realitu mu nevytvára mamička, on si ju tvorí sám (vďaka absolútnej absencii spätnej väzby) a ľahké dosahovanie cieľov spravidla nie je spôsobené podporou rodičov alebo iných príbuzných, ale jeho výbornou schopnosťou predať sa (živená opäť absolútnou absenciou spätnej väzby).
Život tohto jedinca je idylický. Ráno sa budí s pocitom, že všetkému rozumie, že mu bola zjavená všetka pravda sveta. Okolie by si možno nič nevšimlo, nebyť tej prekliatej nutkavej potreby všetku zjavenú pravdu hlásať čo najširšiemu okruhu ľudí.
Ak potrebujete vypočuť, poľutovať alebo povzbudiť, vyhnite sa tejto stelesnenej vedomosti skríženej s empíriou. Po rozchode s milovaným partnerom vám povie, že ľudia sa schádzajú a rozchádzajú a že on už dávno vedel, že vám to spolu nemôže vyjsť, alebo zavalí nejaký iný skvost zo svojho širokého diapazónu výrokov nulovej výpovednej hodnoty. Reprezentant totiž nehovorí preto, aby niečo povedal, on hovorí len pre samu pasiu z rozprávania, keďže sa strašne rád počúva. Keď vám ťažko ochorie niekto blízky, bez náznaku účasti, ako múdra kniha vysype všetky negatívne prognózy a je mu jedno, či sa z toho zosypete. Niekedy sa mu podaria aj vtipné kúsky. Ak sa posťažujete, že Vám na cvičnej jazde pri vodičáku zhasla Felícia priamo na križovatke pred Grasalkovičovým palácom, tak sa blahosklone pousmeje a povie: "Felícia predsa nemôže nikdy zhasnúť!", a to i napriek tomu, že v Bratislave a blízkom okolí má najazdených spolu presne nula kilometrov a šoféruje rodinnú Felíciu len keď sa potrebuje dostať z miesta A, v jeho rodnom Utekáči, do miesta B, k svojej babke do obce Ďubákovo.
Keď sa niečo nepríjemné stane jemu, vie to rozoberať aj roky. Hoc by mal na uvedenej neprijemnosti aj svoj podiel viny, nikdy, ale naozaj nikdy a nikto, od neho nebude počuť, že by sa pomýlil, urobil chybu, niečo pokazil, alebo zle odhadol. Keď sa s ním rozíde dievča, tak to bola neskutočná krava, keď prehrá na súde, tak je súdnictvo žumpa, keď prehrá v kartách, všetci podvádzali... Vyhovára sa ako naši športoví reprezentanti po prehratom zápase. (počúvame to často tak len príkladmo: na ľade sa strašne šmýkalo a ku koncu na ňom boli kaluže vody a hrbolce, takto sa nedá hrať - hokejisti; tráva bola mokrá, terén bol hrozný, hrali sme do kopca, - futbalisti; nestihli sme sa dobre zohrať, súper mal o jeden deň na prípravu naviac - hokejisti aj futbalisti, rozhodca nás poškodil - absolútne všetky športy, pri ktorých funguje rozhodca)
Reprezentant najviac vyniká v súdení a odsudzovaní. Súdi nemilosrdne všetko, čo kto koná, hovorí, ako sa stravuje, čo pije, dýcha, pretože je čo? Pretože je univerzálnym vlastníkom jedinej a nemennej pravdy a zároveň nezmieriteľným sudcom správania sa ľudí v situáciach, v ktorých sa on nikdy neocitol (takto nejako túto formu existencie popísal Michal Viewegh v jednej zo svojich kníh).
Radiť ľuďom ako písať, čo čítať, ako správne spievať, variť fotografovať, správať sa, žiť... by pre bežného smrteľníka mohol byť malinký problém, obzvlášť ak nepíše, nečíta, nespieva, nevarí, nefotografuje a nevie sa správať a žiť (kto môže povedať, že vie ako správne žiť, že áno). Reprezentant s tým, vďaka daru nulovej spätnej väzby, vlastníctvu čiernobielej optiky a vycibrenej schopnosti predať sa, nemá najmenší problém. Z neho rady odpadávajú v rovnakom množstve a rovnakou plynulosťou a samozrejmosťou ako listy zo stromov na jeseň.

O reprezentantovi by sa dalo písať do nekonečna, je to veľmi vďačný model na pozorovanie a opisovanie, ale už sa mi nechce. Teraz chvíľku o mne (Článok o egocentrizme a ja by som vynechal seba? Toť!).
Dosť dlho som sa po svete potĺkal vo forme maznáčika a celé roky som túžil byť  imelo. Ak sa niekto na mňa ofučuje, viem mu to recipročne vrátiť a spraviť zo seba jedovitého ozembucha. Keď ma zachváti pocit, že nefunguje, spravodlivosť, karma, božie mlyny, rovnováha... (nehodiace sa škrtnite), že proste niektorým ľuďom padá do lona len tak samé od seba to, čo iní (hlavne teda ja - v takých chvíľach vidím len čiernu a bielu) musia dosahovať ťažko, vydreto, viem reagovať závistlivo ako tlakový hrniec. Ale úplne najparadoxnejšia a najsmiešnejšia je skutočnosť, že som tento pokus o traktát napísal ako taký čistokrvný reprezentant.
To bol zvrat, čo? Film Šiesty zmysel je proti tomuto šuvikš (uf, už som sem do erudovaného traktátu skoro napísal "hovno") . Pôvodný zámer to síce nebol, ale sedí to ako riť na šerbli, nedá sa svietiť (no ani "riť" by sa nemala vyskytovať v traktáte, ale bez nej by to prirovnanie tak explicitne nevyjadrilo zamýšľané). Napriek tomu, že o psychológii viem prd (už keď "riť", tak aj "prd" môže byť, voľáko sa mi ten traktát ku koncu zvrhol), som sa pekne pustil do hodnotenia správania, pováh a vnútorného prežívania a ešte z akej nadradenej a odsudzujúcej pózy. "Zjavená pravda" hlásaná čo najširšiemu okruhu ľudí, reprezentant ako vyšitý. Nuž čo, každému sa občas podarí čiernobiely obraz. Dokiaľ to nie je permanentne, dá sa. Najlepšie by však bolo, keby to nebolo vôbec, pretože kým čiernobiela fotografia aj film majú svoje čaro, na vnímanie sveta sú tieto dve farby ozaj málo.

Tak, a je to vonku celé, hneď sa mi uľavilo, aj hlava sa mi zdá menšia. Asi takto budem bzdúriť častejšie, však čo iné sa dá robiť, keď myseľ trpí "intelektuálnym" meteorizmom. Ossa temporalia si predsa vyvaliť nenechám;) 

Andrej Valentiny

Andrej Valentiny

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Autor je zástupcom šéfredaktoravirtuálneho časopisu GUPKA (gýčovo úderné periodikum konzumnéhoasociála).Časopis od svojho založenia dlho nevyvíjal aktívnu činnosť, od 14. 06. 2007 je však všetko inak. Jedine, že by nie. Zoznam autorových rubrík:  GUPKA EgocentrikGUPKA CucfľakGUPKA VýlevkaGUPKA HebedoGUPKA ZásmažkaGUPKA KrompáčGUPKA PoklopGUPKA ŠušeňGUPKA MäkčeňGUPKA ČrpákGUPKA SpúšťRádio Slobodný TekovTV HľuziakSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu