reklama

Blood On The Rooftops a Tragáčik

Môj najobľúbenejší slovenský spisovateľ napísal jeden krásny článok o imprintingu a o tom, ako prišiel k platni skupiny Genesis, Wind And Wuthering. Bol to jeho prvý album od tejto skupiny. Prečítať si ho môžete tu alebo priamo v jeho knihe Traktoristi a buzeranti. Moja cesta k tvorbe skupiny Genesis viedla tiež cez túto platňu, pričom obe mali podobný pôvod. To iste nebude náhoda:)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Obrázok blogu

Tak ako jeho, aj moja platňa pochá- dza z Juhoslávie. Pravdupovediac, ani nie je moja, mám ju len v držbe, patrí strýkovi. Doniesol si ju odtiaľ už niekedy okolo roku 1978 z dovolenky, a asi na ňu zabudol, keď sa odsťahoval, preto mi zostala. Napriek tomu, že sa v našej domácnosti nachádzala už od môjho detstva, pod kožu sa mi táto hudba dostala až v rannej puberte. Niežeby som dovtedy Genesis nepočúval, ale bolo to počúvanie sprostredkované (rozumej: počúval môj strýko, ja som bol len prísediaci). Z vlastného záujmu a podnetu to prišlo až neskôr a pravdepodobne aj vďaka zaujímavému šedému obalu s osamelým stromom. Bola to však láska na prvý pohľad, ktorá pretrvala podnes, a hoci mám rád všetky albumy Genesis z obdobia 1976 - 1983, na tento mám obzvlášť slabosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mojou najobľúbenejšou skladbou z neho bola dvojka na strane B, a to Blood On The Rooftops. Neviem, kto to spôsobil, či strýko, alebo neskôr ja neopatrným zaobchádzaním, ale už od konca All In The Mouses Night sa cez celú pieseň vinula obrovská ryha, ktorá spôsobovala zreteľné praskanie najmä v tichších pasážach. Vždy ma to hrozne rozčuľovalo. Dnes môžem tento album počúvať už len na CD - čku, gramofón bohužiaľ doslúžil, Blood On The Rooftops hrá čisto aj v tichých pasážach, ale nie je to ono. Tá pesnička sa mi síce stále veľmi páči, ale už pri nej nemám zimomriavky. Rozmýšľal som čím to je, či obohratím alebo som vekom zmyslovo otupel, no a zistil som, že ani jedno, ani druhé. Mne tam chýba to praskanie. Bez toho to nie je ono. Minule som sa pri počúvaní pristihol, že si predstavujem, kde sa asi ozýval praskot na tej starej platni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobná vec sa mi stala pri hrdinovi môjho detstva, pánovi Tragáčikovi. Nedávno sa mi podarilo zhliadnuť sfilmovanie jedného z jeho najlepších príbehov o poklade templárov. Bolo to ešte čiernobiele zo sedemdesiateho prvého roku, páčilo sa mi to veľmi, až na jednu vec, a to že Tragáčika tam hral až príliš svalnatý a výzorom pomerne vzhľadný herec. Ja som si ho vždy predstavoval ako takého na prvý pohľad nepríťažlivého, vysokého, chudého bezsvalovca, knihomoľa v okuliaroch s kosteným rámom s prehadzovačkou (na hlave), s tvárou asi ako Woody Allen, skrátka taký na prvý pohľad nepoužiteľný človek, podobný ako to jeho auto. Tento prvoplánovo bezchybný Tragáčik mi tam nesedel, celý film som si tam namiesto neho radšej predstavoval Woodyho A.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno ide u mňa v týchto dvoch prípadoch iba o prachsprostý nepohlavný imprinting, že mám naviazané pekné zážitky na praskajúcu pieseň alebo nevzhľadného hrdinu, ale možnože za tým bude niečo viac. Veľa vecí si človek vie najkrajšie vychutnať práve vďaka tomu, že musí prekonať nejakú prekážku, kým sa dostane k podstate, resp. si musí niečo sám dotvoriť. Nemusí ísť len o hudbu, knihy alebo film. Môže ísť napr. aj o banálnejšie veci, ako dovolenka, ktorá sa najlepšie vychutná, keď je človek naozaj zaneprázdnený, pivo najlepšie chutí po vyčerpávajúcom zápase, spánok po ťažkom dni, cudzie zážitky a postrehy sa najlepšie sa počúvajú v krčme, kde je ledva počuť vlastné slovo, alebo také pozorovanie prezliekajúcich sa báb, to má najlepší šmrnc, keď sa uskutočňuje cez kľúčovú dierku. Rovnako to podľa mňa platí pri láske, ju dokážeme prežívať a uvedomiť si jej význam (ale aj opak) najlepšie keď sme nútení prekonávať prekážky. Takto by som mohol pokračovať ďalej, ale už sa mi nechce. Rezultát, ktorý mi z toho vyšiel je, že by sme mali byť vďační aj za praskanie v pesničkách, škaredých Tragáčikov, ťažké dni a zápasy, aby sme si tie dobré veci vedeli naozaj vychutnať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aby mi ten článok nekončil až príliš vzletne a vážne uvádzam, že sa napríklad práve dnes hrozne teším ako sa zničím poobede na volejbale, po ňom vsypem jedno orosené, prípadne aj dve, ktoré si hovadsky vychutnám a neskôr, keď dorazím domov, s pôžitkom padnem do postele, ako taká malá kabelka:)

P.S: To s tou kabelkou nie je z mojej hlavy, počul som to v rádiu, a je to také chytľavé, že mi to nakazilo okrem verbálneho aj písomný prejav:)

Andrej Valentiny

Andrej Valentiny

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Autor je zástupcom šéfredaktoravirtuálneho časopisu GUPKA (gýčovo úderné periodikum konzumnéhoasociála).Časopis od svojho založenia dlho nevyvíjal aktívnu činnosť, od 14. 06. 2007 je však všetko inak. Jedine, že by nie. Zoznam autorových rubrík:  GUPKA EgocentrikGUPKA CucfľakGUPKA VýlevkaGUPKA HebedoGUPKA ZásmažkaGUPKA KrompáčGUPKA PoklopGUPKA ŠušeňGUPKA MäkčeňGUPKA ČrpákGUPKA SpúšťRádio Slobodný TekovTV HľuziakSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu