Už jedna z prvých skúseností ma mala varovať. Musel som vystrnadiť jedno milé dievča, ale to som ešte ako - tak rozchodil, lebo si našla iné miesto, horšie bolo to, že sa krátko po štarte súpravy pokazila lokomotíva. Ťahali nás späť na hlavnú stanicu asi pol hodiny, počas ktorej nešla klimatizácia, a to vám poviem, to bol v 32 stupňoch v tieni iný "luxus". Jeden starší pán, čo sedel šikmo oproti, po tejto tortúre opustil vlak a podľa mňa išiel rovno do nemocnice alebo niekam do ústrania dôstojne umrieť, pretože aj keď dobre znášam horúčavy, polhodina pri 32 stupňoch v tieni v neklimatizovanom vozni, v ktorom sa nedali otvoriť okná, spôsobila, že som si na jeden moment zazúfal a pomyslel: "ja tu asi zdochnem". Ale v zápätí som si uvedomil, že mám miestenku, tak som sa rozhodol nezdochnúť a vydržať, hoci som mal sto chutí na celú cestu sa vykašľať. Nakoniec to dopadlo dobre po štyroch hodinách (namiesto plánovaných dvoch) som sa dotrmácal do cieľovej stanice. Ďalšia skúsenosť s miestenkou bola takmer rovnako veselá, tiež sa odohrala za extrémne slnečného počasia. Akousi milou zhodou náhod sa mi ušla miestenka v neklimatizovanom vozni bez klasických otváracích okien, ale treba povedať, že nebolo zas tak teplo, iba 35 stupňov a môj výkon znižuje aj skutočnosť, že sa dali otvoriť aspoň tie malé, núdzové okienka.
Keďže som nepoučiteľný a predošlé znamenia ma nevarovali, skúsil som to znovu minulý piatok. Príjemných 34 stupňov v tieni a príjemné dusno. Miestenku som si kupoval na poslednú chvíľu na hlavnej stanici a dostal som ju do 11- teho vozňa na miesto číslo 85.
Po pristavení vlaku som si išiel oči vyočiť, no vozeň číslo 11 nikde v celej súprave nebol. Ako poznamenal trefne môj kamarát, asi som dostal pozvánku do Rokfortu, ako Harry Potter a podobne ako sa nastupovalo v knihe cez nástupište 9 a 3/4, ja som mal nastúpiť do vozňa 10 a 3/4, len mi nikto nepovedal ako /Či sa rozbehnúť proti dverám vo vozni číslo desať alebo priamo proti lokomotíve?/. Predierajúc sa cez protiprúd ľudí nastupujúcich do vagónov, som sa prebojoval k sprievodcovi, že sa opýtam. Už pri ňom stáli zo dvaja ďalší nešťastníci s miestenkami do vozňa 10 a 3/4, pardón, 11. Sprievodca potvrdil, že sa nemýlime. Vozeň číslo 11 sa v súprave nenachádzal. Nahlásil uvedený stav vlakvedúcej, ktorá niekam telefonovala a hneď za horúca vymyslel riešenie. Máme si ísť nájsť miesto do desiatky, ktorá je bez miestenok. Áno, presne preto sme si kupovali miestenky, aby sme si išli hľadať miesto do nemiestenkového vozňa. Pretože vlak pristavili asi sedem minút pred jeho odchodom a sprievodcu som našiel tri minúty pred vypravením, nehádal som sa a nastúpil som do prvého vozňa, čo bol poruke, aby som vôbec odcestoval. Prebehnúť do desiatky by som už nestihol. Miesto na sedenie som si nenašiel, ale aspoň som stál pohodlne v klimatizovanom vozni. Vyčkával som sprievodcu, že sa ho spýtam, ako treba naložiť s mojou nepoužiteľnou miestenkou. Nechodil a nechodil. V Trnave sa trošku uvoľnilo a so šťastím som si našiel voľné sedadlo.
Sprievodca dorazil až niekde okolo Piešťan. Zdvorilo som ho poprosil, že či by mi na lístok mohol potvrdiť alebo vyznačiť, že vozeň č. 11 sa nenachádza v súprave, že ja by som si rád nechal od železníc vrátiť euro za miestenku. Odpovedal mi protiotázkou, že či sedím. Tak som mu odpovedal úprimne, že sedím, ale dodal som, že som si zaplatil službu, ktorú som bez svojho zavinenia nemohol využiť, tak by som predsalen rád vrátiť peniažky. Zopakoval mi otázku, či sedím a dodal, že keby som stál, nepovie, ale takto... Vysvetlil som mu, že po Trnavu som nesedel. Vraj ak by som prišiel za ním, on by mi miesto našiel a že ak chcem môžem ísť s ním aj teraz do desiny, on ma tam usadí, ak teda tak strašne silno trvám na tom, že chcem sedieť na svojom mieste, ale že sa tam uvarím, lebo tam nie je klíma. Spýtal som sa, že čo by sa stalo, ak by niekto prišiel s miestenkou a vyhodil ma z tohto miesta, kde teraz sedím. Bolo mi povedané, že by som si sadol inde /Aké jednoduché! Až na to, že nikde v dohľade voľné miesto nebolo a na to, aby som vo vozni číslo 102 niekoho vyhodil z miesta som nemal puvoár/. Okrem toho mi bolo oznámené, že asi aj tak nikto nepríde, kto by ma vyhodil. Vzdal som to. Proti týmto nepriestrelným argumentom /sedíš, a ak by ťa niekto vyhodil, sadneš si inde/ sa nedalo bojovať. Chalani, čo sedeli okolo, sa smiali a jeden z nich zahlásil, že môžem byť ešte rád, že som od neho neutŕžil jednu po papuli. Vraj som si dovolil veľa, chcieť využiť zaplatenú službu.
Možno si hovoríte, že čo sa tu ondím kvôli trom nedobrým skúsenostiam a pár eurám, veď nakoniec som skoro vždy sedel a skoro vždy celú cestu a nakoniec aj tak vždy všetko dobre dopadlo a nejako som sa prepravil. Lenže ja som starý model /viem, som skôr starý ako model/ uvažujúci ešte v korunách a vychádza mi, že som vyhodil 90 korún a nedostal nič naviac a že som si za ne mohol kúpiť niečo iné, bárs aj 5 nanukov. Ale hlavne ma štve, že mi niekto neposkytol to, za čo som si zaplatil a ešte je tak drzý, že mi bude tvrdiť, že je všetko v poriadku. Je to to isté, akoby ste si objednali do auta klimatizáciu, ako príplatkový artikel, ktorý sa nedodáva v základnej výbave, zaplatili by ste ju, ale pri prevzatí auta, by ste zistili, že nebola namontovaná a predavač by vám po požiadavke na vrátenie peňazí lakonicky odvrkol, že čo sa sťažujete, však vonku aj tak teraz nie je teplo, alebo stiahnite si okno a budete mať vyklimatizované, keď na tom tak strašne trváte. Asi by ste ho poslali do riti a inak sa domáhali vrátenia peňazí /prípadne plnenia toho, čo ste si objednali/, lebo klíma nestojí euro. Mne sa kvôli euru nechce vypisovať oficiálne listy železniciam /poštovné by stálo viac/ a ani sa mi s nikým nechce naťahovať /vlastne ani nemám ako preukázať, že tam ten vozeň nebol, keďže mi ten preochotný gentleman odmietol potvrdiť písomne, to čo predtým priznal/, avšak poslať do riti železnice sa mi za ten prístup chce aspoň čiastočne /úplne sa nedá, lebo niekedy nemám inú cestovnú alternatívu/, tak som si vymyslel svoj spôsob. V živote si už miestenku nekúpim, však je to jedno, sedieť možno budem a ak by niekto došiel s miestenkou, sadnem si inde /tak pravil prúvodčí/ a na každej mojej ceste /tam i späť/ ušetrím dve eurá. A toto isté radím urobiť každému, kto by v slabej chvíli zauvažoval o kúpe miestenky. Za rok mi vyšlo pri mojom priemere jázd ušetrených 34,67 eura a za to mi vyjdu napr. nové turistické palice. O to menej zisku pre železnice, ktorý mohli mať istý a stačilo málo. Len povedať prepáč a tu máš späť svoje euro, lebo kvôli našej chybe došlo k absurdnej situácii a ty si nemohol využiť to, čo si si objednal a zaplatil. Tak si predstavujem, že to funguje v slušných spoločnostiach. Ale to určite nebude prípad našich železníc.
