Nedá sa o mne povedať, že by som nebol športovo založený, práve naopak, rád bicyklujem, plávam, chodím po horách, no ako hovorí môj strýko, chemik, keď sa bavíme o balení dievčat: "Darmo vieš polymerizovať, keď nevieš tancovať." a podľa tohto istého vzorca odvodzujem: "Darmo vieš zaplávať tísíc metrov, keď nevieš skočiť šípku do vody a darmo odjazdíš na bicykli sto kilometrov za päť hodín, keď beh na šesťdesiat metrov sa ti počíta na dni."
Do zbierky mojich megašportových výkonov sa za obdobie od základnej školy až po tretí ročník výšky zapísali: dobehnutie dvanásťminútovky za púhych dvanásť minút, odbehnutie troch tisíc metrov v behu na tri kilometre, ďalej doskok až takmer do pieskoviska pri skoku do diaľky, vrhnutie gule do vzialenosti nefalšovaných desiatich centimetrov od mojej pravej nohy, ale najmä gymnastika, a to konkrétne preskok cez koňa po dĺžke a gymnastická zostava, tzv. prosné.
Poďme po poradí, teda najskôr k tomu koňovi. Neviem, či sa toto mučenie pubescentnej mládeže ešte dnes bežne vo výuke povoľuje, ale za našich mladých čias to bolo nielen povolené, ale aj obligatórne povinné (lingvisti si teraz iste všimli zjavnú blbosť, ale ja ju tam mám zámerne, aby som zdôraznil, že sa z tohto úkonu ozaj nedalo vyvliecť - to len tak na margo okraja). Celý kumšt spočíval v tom, že sa človek rozbehol, dupol na taký odpružený mostík, ten ho vymrštil do výšky a on letel až ku koncu nástroja, kde sa rukami odrazil a následne doskočil na žinenku. Pri prvej konfrontácii, keď nám telocvikár vysvetlil postup, som nechal vyniknúť šikovnejších, celý čas som sa posúval v rade dozadu, aby som oddialil ten okamih pravdy, kedy sa tomu zveru postavím zoči-voči, dúfajúc, ze zazvoní, že si profák nevšimne, že som ešte neskákal, že nastane koniec sveta alebo hocičo iné, len nech nemusím skákať. V takejto tvŕdzi sme boli dvaja. Ja a Džordži. Profák si, žiaľ, všimol, že sa všetci, čo sa nebáli, už vystriedali trikrát a zavelil, že musime ísť aj my. Ponúkali sme sa navzájom, kto pôjde. Viac odvahy prejavil Džordži alebo sa mu ma uľútilo, keď videl to smrteľné zdesenie na mojej tvári, bol to už vtedy dobrý kamarát. Do rozbehu dal naozaj všetko. Aj do odrazu. Letel krásne ladne do výšky. Spravil podľa mňa najkrajší skok dňa. Lenže ako mal dopadnúť na koniec nástroja a odrazit sa rukami, akosi sa mu šmyklo, namiesto odrazu, sa len tak šikmo skĺzol po tej hladkej koži, letel ďalej ponad žinenku, až kým ho nezastavili dvere náraďovne. Zlomil si ruku, chudáčisko. Ani velmi neplakal od bolesti a do nemocnice došiel sám. Bol to už vtedy statočný chalan.
Po ňom som mal skákat ja. Niežeby som sa za iných okolností nebál a trúfal si to skočiť, ale po takejto predohre by ma nikto nedonútil preskočiť ani stránku v knihe. Rozbehol som sa, zastavil na mostiku, za všeobecného rehotu som sa vydriapal na začiatok koňa, prerúčkoval ho a efektne (do telemarku) zoskočil na žinenku. Od tohto momentu som preskok koňa realizoval zásadne len týmto spôsobom. Vždy to bolo za päť.
Na ostatných častiach gymnastiky som vynikal najmä v cvikoch na hrazde, teda v ich teoretickom pomenovávaní. Dodnes si pamätám: výmyk, vzpor, odkmih, toč vzad, ale hlavne môj obľúbený vís vznesmo spojený so zosunom vzad. Jedna báseň to bola, takto teoreticky, jedna bázeň zase dať to prakticky. Ale aj to sa celkom podalo, časom, rozumej po dvoch rokoch tvrdého treningu. Úplná hrôza u mňa nastávala až na tzv. prosných. Názov musel vymyslieť niekto ako ja, lebo ja som naozaj úprimne prosil všetkých svätých, nech ma zachránia od utrpenia. Nepomohlo. Aby som mohol byť klasifikovaný, musel som vytvoriť zostavu a predviesť ju pred prísne hodnotiacim okom nášho vyučujúceho.
Zostavu som si pripravil ozaj poctivo, mal som aj boďák (rozumej, bodový plán, aby som na nič nezabudol). Prvým bodom bola stojka na rukách, z ktorej mal nasledovať kotúľ vpred. Za kotúľom vpred efektný kotúľ vzad, z ktorého mala vyvstať stojka na hlave. Po tomto rezkom úvode som plánoval prtvrdiť premetom vpred, po doskoku mal nasledovať premet bokom a aby som publiku naozaj odovzdal všetko, ešte som mal pripravený kotúľ letmo a ako prídavok kľuk v stojke na rukách.
Písomnú prípravu na moju, prepytujem "performance" (zásadne nečítaj po anglicky), som teda mal skutočne dobre ošetrenú. Na žinenke to už s ošetrením bolo trochu inak, ale nepredbiehajme. Začal som stojkou na rukách. Mierne zaváhanie a snáď prehnaná verva, s ktorou som sa do cviku "zahryzol", spôsobili rozhodenie rovnováhy mojich dolných končatín, dôsledkom čoho sa do programu votrelo namiesto ukončenia kotúľom vpred predvedenie pádu zo stojky na rukách mimo žinenky udrúc sa pätami o parkety. Zo zaváhania som sa pozbieral a akoby sa nič nestalo, pokračoval som v pripravenom programe. Stojka na hlave sa mi podarila pomerne pekne, ale neviem či to spôsobila zlá koordinácia krčného svalstva, alebo zvlnený povrch žinenky od predošlého pádu, niečo mi v krku nepríjemne ruplo a čuduj sa svete, skončil som takmer na tom istom mieste, s narazenou kostrčou, otrasený mimo žinenky. Ja som však bojoval ďalej. S posledných síl som sa pozviechal zo zeme, postavil sa pred pás žineniek, napriahol sa k rozbehu, že idem predviesť dokonalý premet vpred, keď vtom mi moju úpornú snahu telocvikár odčítal z očí, s mierne prestrašeným výrazom v tvári vstal, zastavil ma a vyriekol vetu, ktorú následne vyryli na mramorové priečelie telocvične, a ktorá znela presne takto: "Stop! Štvorka za chrabrosť."
To priečelie som si samozrejme vymyslel, mám sklony k teatrálnosti, ale inak je to čistá pravda. Nebudem skrývať, že môj článok je vysoko inšpirovaný zážitkami Jozefíny Mrožovej a Jozefa Kurica, čo ma utvrdzujev názore, že vo vyššie opisovanej šlamastike som nebol sám. Preto by som týmto viac než otvoreným článkom chcel apelovať na ministra školstva, nech pri všetkých tých "lietajúcich učiteľoch" a "planétach vedomostí" myslí aj na nás, na nemehlá a zavedie dobrovoľnú telesnú výchovu. Garantujem, že 99% detí si ju vyberie aj tak v takom istom rozsahu ako doposiaľ, no a skydoň ako ja, vlastne my všetci kyptoši, dostaneme šancu prežiť povinnú školskú dochádzku bez ujmy na zdraví, ale najmä na cti.
S úctou
Kazimír Medicinbal
