Aby som nezabudol zverejniť značku toho skvostu, ide o Škodu Favorit, (ďalej len familiárne "Favouš") rok výroby 1990 (hľadal som modely, čo nesú najviac stôp majstrovho pera). Auto sa okrem výrazného dizajnu tvoreného priamymi čistými líniami vyznačuje naozaj zaujímavými jazdnými vlastnosťami. Myslím, že sa v obehu už nenachádza veľa áut, v ktorých vám vyplašení spolujazdci pri rýchlosti 60 kilometrov za hodinu povedia, že sa nemusíte tak hnať, poprípade vás roztraseným hlasom plným obáv z platenia pokuty upozornia: „Počuj, ale tu je päťdesiatka." a vy im s úsmevom na perách odpoviete: „To je v poriadku, my teraz ideme štryridsať." Uvedené napovedá, že auto poskytuje tak intenzívny zážitok z rýchlosti, že sa málokedy dopustíte jej prekročenia. A tu sa blížime ku kameňu úrazu, koreňu problému a k zakopanému psovi (snažím sa zakomponovať aspoň päť klišé do článku, spolu s „majstrovým perom" zatiaľ mám štyri, ešte keby sa mi niekde podarila vmontovať „povestná čerešnička na torte").
Ale späť k veci. Keď som sa rozhodoval, že si ho zaobstarám, predstavoval som si všetko tak trochu inak. Predstavoval som si ako sa budem len tak podaromnici presúšať na krásnom aute, ruka vyložená v okne, príjemná hudba sa bude niesť kokpitom, vietor mi bude viať vo vlasoch, teda skôr vo vlasoch peknej slečny na sedadle spolujazdca, keďže mne už takmer všetky vlasy opadli, no všetko je nakoniec inak. Aby bolo jasné, už pred započatím jazdenia som vo svojom záujme a záujme okolitých vodičov umiestnil značku začiatočníka (zetko) na zadok auta, presnejšie na kufor, uvedomujúc si, že auto je predsalen rozdiel oproti bicyklu, hoci Favorit... ale nechajme to. Proste tam mám vzadu "zetko", aby každý hneď vedel, že nie som skúsený vodič, aby ostatní účastníci cestnej premávky mohli predvídať, že keď sa budem rozbiehať v kopci, auto mi môže zbehnúť kúsok dole, lebo to ešte nerobím rutinne a dali si preto odo mňa väčší odstup, prípadne aby aspoň zhovievavo hodnotili moje počínanie. Možno je to práve tým zetkom alebo moje štýlové vozidlo vyvoláva závisť a prehnaný záujem u okolitej chudoby voziacej sa na takých tých smiešnych, dizajnovo nie celkom dotiahnutých, bacuľatých traktoroch typu Cayenne, X5, alebo Touareg, neviem si to vysvetliť, no kam sa pohnem, tam sa na moje auto sa neustále niekto zozadu lepí. Vážne. Na kufri už mám vypálené diery od halogénov, xenónov a iných prvkov Mendelejevovej tabuľky, o vypálenej sietnici od odrazu spätných zrkadiel ani nehovorím (aj tento článok píšem z Oftamologického oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave s nasadenou zváračskou kuklou na hlave - išiel za mnou nejaký kamionista, čo ma oblikol diaľkovými svetlami aj hmlovkami a mal xenónové žiarovky).
Uvediem aj pár názorných príkladov: Šiniem si to za súmraku päťdesiatkou, na mieste, kde je povolená päťdesiatka. Motor tíško pradie, no tíško, motor skrátka pradie, takmer počujem naplno pustené rádio, užívam si zážitok z rýchlosti a bezprostredného kontaktu auta s vozovkou. Zrazu cez spätné zrkadlo vnímam blikanie, pozriem a centimeter za mnou traktor zn. X6. Vodič rozhadzuje končatinami ako raper, popritom vykúka z pruhu raz na ľavú, raz na pravú stranu. Rozmýšľam, či je to preto, aby som mal vypálené oči rovnomerne alebo ide o tzv. low ridera užívajúceho si jazdu. Bohužiaľ nebol to low rider a ani si jazdu neužíval. Kvitujem však, že pri predbiehaní cez odbočovací pruh v križovatke, nenechal nič na náhodu, šetril žiarovku v pravej smerovke a tým aj svetové zásoby žiaroviek, (viem to oceniť aj ja som v hĺbke duše ekológ) a naznačil mi pekne gestom, (upažená prvá ruka s pravým vztýčeným prostredníkom), namiesto spustenia tej nechutne blikajúcej somariny, že nemieni odbočovať do ľava, ale že sa zaradí cez plnú čiaru späť predo mňa do pravého pruhu.
Iný deň odbočím na križovatke, zostanem v ľavom pruhu, pretože o sto metrov ďalej chcem odbočiť opäť doľava, užívam si povolenú päťdesiatku, keď tu zrazu, bliknutie. Lepí sa na mňa Mondeo. Pomyslel som si, asi si chce vodič zblízka pozrieť pekné auto. Potom som si všimol, že je to taxík, došlo mi, že sa asi ponáhľa, vezie pravdepodobne niekoho, kto mešká, na stanicu. Viem pochopiť, keď je človek v tvŕdzi, tak som uhol do pravého pruhu. Následne som sa vrátil sa do ľavého, pretože som ešte stále chcel odbočiť do ľava. Skontroloval som v spätnom zrkadle, či sa môžem zaňho zaradiť, všetko bolo voľné pomaly sa zaraďujem a ako dvíham zrak, šok, brzdy mi škrípu, lebo milé Mondeo s ešte milším taxikárom stojí predo mnou v ľavom pruhu. Tesne pred križovatkou odbočoval na pumpu. Načo sa potreboval tak ponáhľať k pumpe, že na mňa potreboval blikať je mi dodnes záhadou a to, že som stihol zabrzdiť a vytočiť sa do pravého pruhu ešte väčšou.
Pôvodne som tu chcel rozpísať všetky zaujímavé príhody, čo som absolvoval v súvislosti so šoférovaním v hlavnom meste na mojom Favoušovi, ale to by som písal ešte hodiny a hodiny. Článok som chcel zakončiť tipmi pre políciu na zlepšenie dopravnej situácie počnúc, trestom trojmesačného jazdenia na Wartburgu 353W bez výfuku za nepoužívanie smeroviek, pokračujúc zhabaním vozidla v prospech štátu pri prekročení rýchlosti o viac ako 30 km za hodinu, končiac zabavením vodičských preukazov na doživotie, čím by sa postupne znižoval počet vozidiel na vozovkách, počet zápch, nebolo by treba stavať nové a nové diaľnice, štát by ušetril, emisie by sa znižili až tak, že emisné limity by sme mohli predávať aj pod cenu, nie ako doteraz... proste samé skvelé nápady mi liezli na um, ale napokon som sa rozhodol zakončiť ho inak, tak trochu filozoficky, ba až prepytujem sofistikovane, otázkou, v ktorej je zakomponovaná aj odpoveď.
Ľudia moji milí, prečo jazdíte na tých smiešnych bucľatých traktoroch? Prečo sa zbytočne nervačíte vo vozidlách ktoré vám nedoprajú pocit rýchlosti, hutného zvuku motora, svišťania vetra a šumu pneumatík ani keď sa v nich rútite cez mesto stovkou? Nebolo by vám lepšie v aute, ktoré vám poskytne ozajstný zážitok z jazdy? Zamyslite sa nad tým. Ak si chcete užiť rýchlosť, kúpte si auto, ktoré vám ten zážitok poskytne!
So želaním veľa štastných kilometrov sa lúči Ing. Čestmír Gufero
P.S.: Kto našiel všetky klišé použité v článku, môže si ich natrieť na prsia, môže hovoriť, že ich hľadanie bolo preňho po prečítaní hodnotného článku povestnou čerešničkou na torte.
P.S.2: Tým exkrementom v úvode textu som myslel hovno (to len aby nedošlo k dezinterpretáciám).