Netrvalo dlho a ozval sa. Vraj má jedno na sklade, narodené s miernym poškodením, pruhom (nie pásikom), t. j. prietržou, avšak už po generálnej oprave (rozumej operácii - aj na fotke vidno tri stehy, čo je 21 psích stehov). "Poškodenie" malo mať vlyv na aj cenu, šteniatko malo byť lacnejšie. Kedže na špeciálne akcie moju mamu užije, už od začiatku sa dalo predpokladať uzavretie obchodu.
Tretí júlový víkend naozaj dokvitla malá guľka v plnej kráse. Nemala ešte meno, bola úplne konsternovaná, s nikým sa nebavila, ani s inými mláďatami.
Väčšinou len nariekala za príbuznými alebo spala v košíku. Mysleli sme si, že aspoň s ním bude zadobre, ale to sme sa úplne mýlili, zakrátko bol zožratý do posledného stebla (ostatne ako všetky postele, ktoré jej veličenstvu boli predložené, prežila len vanička, v ktorej nás ako deti kúpali, a to len preto, že sa jej nedala rozžviakať)
Spočiatku sa správala ako vyložený asociál. Keď som ju prvý raz zbadal pobiehajúcu na nemotorných nohách po dvore, s výkrikom: "Aký krásny psisko!" som sa k nej zohol, a táto potvora hneď využila situáciu a zahryzla mi na zoznámenie do citlivého miesta, ktoré bližsie radšej ani nejdem špecifikovať.
Postupne sme si na seba zvykli, asi najmä preto, že si zo mňa vyrobila najobľúbenejšiu hračku na obhrýzanie a hlavného nosiča. Rád som ju mal, sviňu, priznávam, aj na rukách som ju nosil, však vidno, to som však nevedel akého hada si na prsiach chovám.
Malo mi napovedať to bežné rušenie setreníc pri spánku. Ale nenapovedalo.
Dlho sme sa nevedeli zhodnúť ani na tom, ako ju budeme volať. Mamina navrhovala Cindy, ja som presadzoval Bublinu, alebo Červotoča, pre jej záľubu v žraní dreva (raz nás od obeda vyrušil zvláštny škripavý zvuk a kým sme lokalizovali miesto pôvodu, časť obloženia drevenných dverí zmizla nenávratne v útrobách tejto pojazdnej papule kombinovanej s bezodným žalúdkom). Nakoniec rodina dospela ku kompromisu: Bude Sandy, možno aj pre tú jej pieskovú farbu.
Odvtedy to išlo s našou famíliou z kopca, všetko začal riadiť pes. Víta všetky návštevy,
inventarizuje všetky nasadené plodiny na záhrade, občas si k nim zobne nejakú lahôdku, napr. kus plota.
Vernosť, tomuto akože stelesnenému symbolu vernosti (tak sa to aspoň vraví - verný ako pes), vôbec nič nehovorí. Ešte v úplných začiatkoch si jedného sobotného rána vyhrýzla dieru do plota, čo oddeľuje našu záhradu od lesa a odišla údajne v ústrety nejakému svojmu frajerovi, čo ju prišiel vyzdvihnúť (tak tvrdila babkina agentúra JPP). Pol dňa som ju na bicykli hľadal všade, kde sa dalo, nakoniec som ju našiel asi 5 kilometrov od domu, v lese, už takmer nad vedľajšou dedinou. Nebola sama. Mala už novú rodinu. Detváky ju stihli aj prekrstiť na Beky. Keď ma zbadala, tvárila sa, že sa nepoznáme. Ešteže mala na obojku adresu, inak by mi asi ani neverili a považovali by ma za zlodeja psov.
Úplne najhoršie sa správa, keď nie je stredobodom pozornosti a málo si ju všímame. Napr. keď fotím iné objekty. Vtedy sa natíska do priazne a do záberu. Idem odfotiť jahodu a mám v hľadáčiku ňufák.
Fotím tulipán, div že sa mi neoprie o objektív.
Chcem fotiť sedmikrásku, ona mi ju pristúpi.
alebo priľahne.
Občas sa votrie prefíkaným spôsobom do pozadia záberu. Tu si doniesla ešte aj loptu na hranie, aby jej nebola dlhá chvíľa.
Nech fotím kaktus,
ružu,
alebo jablko, všade musí byť, bárs by sa aj k smrti nudila.
Čo myslíte, že je tá biela škvrna za ríbezľou? Áno správne je to psisko.
Okrem kradnutia kalerábu a kapusty zo záhrady väčšinu dňa strávi takto.
alebo takto.
Hnilač hnilá.
Prečo tejto oblude venujem toľko pozornosti? Nuž dnes je to presne 35 psích rokov (5 ľudských), čo ovládla našu domácnosť.
Fotky sa po kliknutí zväčšia, niektoré viac, iné menej.